Priateľstvo

Priateľstvo je podľa mňa vo svete mimoriadne dôležité.

Veľa ľudí, keď má partnerský vzťah, tak sa priateľstvám prestane venovať, na isté obdobie je to aj pochopiteľné, keď ich pohltí zamilovanosť, ale potom je dobé zasa sa k nim vrátiť. Napríklad ja som vzťahová a mám rada veľa pozornosti a rada ju prijímam aj dávam a môj muž až tak vzťahový nie je, preto je pre mňa dôležité mať svoj okruh kamarátok a kamarátov, kde si navzájom dodávame výživu, prijatie, pochopenie.

Priateľom môžem zavolať kedykoľvek, aj v noci. Niektorí ľudia mi tvrdili, že to tak nemôžem, že to nikto nebude so mnou v noci volať a čuduj sa svete, sú takí ľudia a je ich niekoľko a niekedy voláme aj 4-5 hodín do 2 rána.

Nemám to tak, že by som to od nich vyžadovala, absolútne chápem a rešpektujem, keď niekto nedvíha, nemá čas, energiu, kapacitu. Preto ich mám viacero, aby som napríklad nemusela jednej kamarátke vyvolávať každý deň.

Niekedy som mala obdobie, kedy som potrebovala každý deň s niekým volať a vyrozprávať sa, tak som napísala na internet, že kto by bol ochotný, keďže vykecať sa na terapii raz za týždeň mi nestačilo. A ozvalo sa mi veľa ľudí, napríklad z mojich sledovateľov, ktorým pomáhala moja tvorba a takto sa mi chceli odvďačiť a veľmi mi to pomohlo.

Raz mi veľmi pomohlo pochopenie od kamaráta, ktorému som porozprávala, čo ma trápilo. Bývala som vtedy na dedine a tam som nemala kamarátky (resp.mala som dve, s jednou sa dalo stretnúť tak raz za rok a s druhou tak raz za tri, čo je pre mňa málo), bola som izolovaná a trpela som depresiami a nevládala som sa každý deň voziť vlakmi do mesta, keďže aj stanicu sme mali dosť ďaleko a ani nebolo nikdy isté, či tie vlaky reálne aj pôjdu a ak aj išli, ten prevoz ma natoľko unavil, že čo som si dodala stretnutiami výživu, tú som aj minula na cestu a tak som už ani nikam nechodila, bola som izolovaná a cítila som sa ako v kanáli, z ktorého sa nedá vyliezť. A keď som o tom porozprávala kamarátovi, povedal mi na to: ,,Fúha, ty máš teda riadne hnusný život!“ A to mi TAK pomohlo! Cítila som sa konečne naozaj videná a počutá aj s tým zlým, nie len zľahčovanie, že nemám preháňať, ani nútenie, že to mám zmeniť. A práve toto uznanie mi pomohlo a namotivovalo ma ten život zmeniť. Už sme presťahovaní v meste 😊

Nemám rada nevyžiadané rady, popieranie mojich pocitov a tlačenie ma niekam, kde nie som a nechcem byť.

S priateľmi potrebujem mať možnosť si vykomunikovať, čo mi vadilo a byť v tom prijatá. Aby mi to uznali – nemusia sa za to začať zožierať, cítiť vinne ani sa siahodlho obhajovať, ale ,,len“ uznať.

Keď to s niekým nebolo možné, kedysi som si ich blokovala, nedokázala som ich jednoducho presunúť do vzdialenejšej zóny známych. Hlavne takých, s ktorými som zdieľala veľmi dôverné veci. Tých menej dôverných som tak dokázala, čiže napríklad na ulici 5 minút pokecať áno, ale domov si ich už volať a zdôverovať sa nie.

Keď som bývala na dedine a mala depresie z izolácie, tak niekedy som si zablokovala aj kamarátky, ktoré stále pridávali fotky, ako niekde boli s inými kamarátkami a mňa nezavolali, hrozne ma to triggerovalo a závidela som im a cítila som sa opustene. Potom, keď už sťahovanie bolo na dosah, som si ich zasa odblokovala.

Mám pocit, že odkedy bola doba covidová, zanechalo to nepriaznivé stopy na ľudskom priateľstve, ľudia sa prestali toľko stretávať, len si píšu na messengeroch, čo je škoda, lebo to zdanlivo poskytuje kontakt, ale v skutočnosti to môže aj vzďaľovať a človek sa nakoniec cíti ešte osamelejšie.

Keď som bola na materskej, mala som kamarátky medzi mamičkami a väčšina z nich išla do stratena potom, ako nastúpili do práce, už nemali kapacitu na stretávanie sa.

Okruh kamarátok sa mi občas mení, v závislosti od toho, aké životné obdobie prežívame.

V meste môjho rodiska mám 2 kamarátky z detstva, s ktorými sa poznáme okolo 17 rokov a tie si vždy nájdu čas, keď tam prídem a ďalšie asi 3 z dospievania, ktoré si tiež väčšinou čas nájdu, pokiaľ nie sú veľmi zaneprázdnené.

Minule som čítala článok, s ktorým som súznela – písalo sa v ňom o tom, že v dnešnej zahltenej dobe, keď sa ťažko hľadá čas na stretnutia, sa treba stretávať pri tom, čo potrebujeme vybaviť – ísť spolu do obchodu, venčiť psa a podobne. Ja napríklad niekedy potrebujem len vidieť človeka a tak idem ku kamarátke na návštevu a nevadí mi, že nebude celý čas iba pri mne vysedávať, ale že napríklad popri tom si aj poupratuje, prípadne jej pomôžem napríklad s učením s dieťaťom alebo so skladaním prádla a pritom kecáme.

A inokedy je zas fajn niekam aj zájsť a urobiť si spolu pekný čas, napríklad do prírody, kúpať sa, na dobré jedlo, do sauny, zahulákať si na karaoke a podobne – povinnosti nám neutečú a keď človek naplní deň sebou, na povinnosti čas a energia ostane a keď povinnosťami, tak na seba už neostane.

Vyskúšala som aj hľadanie kamarátok cez internet, občas úspešne, občas menej – niektoré stále rušili alebo prestali odpisovať, s niektorými sme ani raz nestretli, ale zasa s inými áno a sme stále v nepravidelnom kontakte. Alebo niekedy som sa len tak spontánne jednorazovo stretla s ľuďmi zo skupín na hľadanie parťáčok.

Kedysi som chodila všade sama, lebo sa nedalo s nikým stretnúť a aj mi to tak vyhovovalo, nemusela som sa nikomu prispôsobovať a starať sa o to, či sa tam cíti dobre, mohla som si program 500x meniť za pochodu. Potom som sa toho nasýtila a už mi bolo smutno a tak som cítila, že potrebujem zapracovať aj na socializácii a aj sa to podarilo.

Mám pocit, že v dnešnej online dobe je ťažšie nájsť a udržiavať si priateľstvá. Ja sa bežne dávam do reči aj s ľuďmi na ulici, ale menej ako kedysi. Je dobré aj chodiť na rôzne akcie a tam sa zoznamovať a prepájať s ľuďmi podobného zamerania.

Ľudské vzťahy sú veľmi dôležité a priatelia sú rodina, ktorú si sami vyberáme.