To, že všetko prežívam cez seba, býva často bolestné, ale je to aj veľký dar. A je to živé, nie namudrované z kníh a učebníc.
Raz som čítala výrok ,,Dnes je moderné chváliť každého za všetko." No bodaj by! Dlhé časy to bolo ,,Kritizujme každého za všetko." A možno sa to potom ustáli v strede a bude to ,,Uznajme každého za všetko a aj už len za to, že je."
Nemám rada kritiku, okrem iného aj kvôli svojej neurodiverzite. Zraňuje ma, beriem ju osobne a zožieram sa z nej, mám potrebu vysvetľovať a dokazovať a hlboko túžim po uznaní tej obrovskej cesty, ktorou som prešla, aby som sa dostala tam, kde som teraz. Z kritiky mávam aj meltdowny. Nakoniec si nejako poradím, mám svoje nástroje a blízkych, ktorí mi pomáhajú to zvládnuť. A aj keď ma to bolí, nebráni mi to tvoriť. Môj prejav sa naliehavo tisne na svet, aj keď nie je dokonalý. Ale je autentický, emotívny, živý a skutočný.
Niektorých ľudí kritika posúva, dá im tipy, čo by mohli zlepšiť, alebo im dá výzvu a snahu niečo dokázať, čo môže byť hnacím motorom. Povedala by som, že kritika je skôr mužská (aj keď, aj žena má v sebe aj vnútorného muža), žena plynie a tvorí a aby si poradila s kritikou, musí sa prepnúť do mužského módu. No a niektorí ľudia zasa vďaka kritike budú mať blok a už nikdy sa neotvoria, prestanú sa prejavovať, tvoriť, cítiť. A niektorých bolí a zraňuje a majú z nej meltdowny. Preto keď chceme niekoho kritizovať, môžeme si zistiť, ako to znáša ten človek. Nie sme všetci z ocele a ani nemusíme byť a ani sa nemusíme to ,,naučiť" znášať.
Podľa mňa kritika je odôvodnená len vtedy, ak to, čo kritizujeme, nám osobne nejako prekáža či ubližuje. Napr. správanie človeka, s ktorým žijem, politické pravidlá, to, že sa nerobia kroky k ochrane klímy a podobne. A okrem toho aj urobiť vlastnú vnútornú prácu, čo to vo mne otvára, prečo mi to vadí. Cieľom tejto práce nie je, aby mi to nevadilo, ale spoznať sám seba lepšie.
Sú aj nejaké zásady, aby bola kritika znesiteľnejšia, takže ich napíšem, aj keď podľa mňa niekedy ani tie nepomáhajú, ani keď hovno zabalíš do darčekového papiera, to nepomôže 😃
Ak je predmetom kritiky nejaké dielo, ktoré sa nám nepáči, nechajme ho s rešpektom autorovi, nepozerajme sa naň, nepočúvajme ho, vypnime ho, nesledujme ho. Nechajme ho autorovi a nekazme mu radosť. Sto ľudí, sto chutí. Dnes môže a aj má byť každý tvorcom, to je jedno, či diel, alebo svojho života. Už je preč doba, kedy platili tabuľky na všetkých rovnako. Je čas vidieť individualitu ako krásnu skladačku do celku. Každý je tu pre niekoho, čo pre jedného môže byť gýč, falošné, afektované, trápne, falošné, na hovno, pre iného môže byť nádherné, inšpiratívne, radostné, otvárajúce jeho tvorivosť. Všetko, čo sa z nás rodí na svet preto, lebo sa to nedá zastaviť, je to z volania duše, nie že sme si vymysleli z hlavy, je posvätné. Nájde si to toho, koho má. Komu sa to nepáči, je tu sloboda nesledovať a nájsť si iné diela, ktoré sa nám páčia.
Kto sám seba hodnotí a nedovoľuje si prejavovať seba, myslí si, že nie je dosť a že až keď, a nemá to zvedomené, v tom bude autentický slobodný radostný nedokonalý prejav otvárať jeho strachy, sračky, potlačenia, popretia, nedovolenia. Taký bude najviac hejtovať a mudrovať. Ale je to príležitosť zvedomiť a vyliečiť si ich.
Takže si to nemusíme brať k srdcu, ale zároveň si myslím, že človek, ktorý niečo tvorí, by nemal byť za to vystavený hodnoteniu a kritike a nie je povinný to znášať a nemusíme ho naschvál učiť, že to musí zvládať, ale radšej dať prijatie a ocenenie toho, čo sa nám páči, z takého sa lepšie rastie.
Na ženských kruhoch je, alebo sa snaží byť, bezpečný priestor bez hodnotenia. Ak je, je to cítiť. Zažila som aj také, kde to nebolo a bola som nemilo prekvapená. Ak sú dobré lektorky, vedia s tým pracovať a nastaviť to tak, aby tí hodnotiaci prešli vlastným procesom a potom je to obohatenie celej skupiny, ale ak v sebe nemajú prijaté to, čo človek prináša, lebo každý máme v sebe všetko, len niektorí veci máme v tieni, tak ho tiež upracú. Ale ja už viem pomenovať, čo mi osoží a čo nie a a to nechať odísť, takže som odtiaľ odišla. A raz, keď som bola na ženskom kruhu asi 1.alebo 2.krát, som mala v sebe hodnotenie jednej ženy, že je škaredá. Samozrejme som to nepovedala, neslúžilo by to nikomu. A zrazu, po hlbokých zdieľaniach, tancoch, pohľadoch do očí a rituáloch a iných veciach, otvárajúcich srdce a rozžiarujúcich tváre, sa mi zdala krásna. A takto to funguje. Keď otvoríme srdce, môžeme v každom uvidieť jeho nádhernú božskú esenciu.
Na inom kruhu zasa lektorka nás upozornila, že nemáme vpustiť hodnotenie do vedomia, lebo tá žena to pocíti. A toto je podľa mňa vec, ktorej sa môžeme učiť. Lebo v našej spoločnosti je hodnotenie hlboko zakorenené a môže byť aj ťažké sa toho zbaviť. Alebo môžeme si aj potom doma sami pred sebou, alebo pred blízkym prijímajúcim človekom, povedať, ak sa v nás objaví niečo také. Môžeme to vypustiť, nenamieriť to na nikoho, ale si objaviť, čo sa v nás pod tým skrýva. A tomu človeku, ktorý nám posvietil do tieňa a svojim prejavom, tancom, spevom, plačom, smiechom, tvorením, autentickosťou, vzhľadom, nám to otvoril, môžeme poďakovať.
Nedajme sa umlčať, že svet je zlý a musíme si zvyknúť a nesmieme byť citliví, ale vyžadujme rešpektujúcu komunikáciu. Je čas.
@ 2025 Enlightening.sk s.r.o.