Hypersenzitivita

Posledné 2 roky sa ňou zaoberám a pracujem so sebou v tejto oblasti.

Pripájam starší článok, aktualizovaný o zmeny v mojom prežívaní a nové uvedomenia.

Vždy som to o sebe akosi tušila, niečo som brala tak, že to proste takto mám, takto potrebujem, za niečo som sa zas chcela upratať, alebo som si myslela, že to si musím vyriešiť, spracovať, že je to nejaká trauma, vzorec, blok, program a pod.

Silne hypersenzitívna bytosť sa môže stretnúť s reakciami okolia: „Ako ti môže byť zima?“ „Prečo stále vymýšľaš?“ „Preboha, prečo tak reveš kvôli včele?“ „Klíma je dnes všade.“ „Wifi je dnes všade.“ „Všetko škodí.“ „Moc to riešiš.“ „Prečo nemôžeš to a to? Ty nič nemôžeš!“ „Prestaň vystrájať! Nebuď hysterická!“ „Prečo chceš byť toľko sama?“ „Prečo nejdeš do roboty, keď sú deti v škôlke?“ „Nestaráš sa o seba / priveľa sa o seba staráš, aj druhí by chceli.“ „Prečo si taká rozmaznaná?“

Zahanbuje to a dáva vám to pocítiť, že je s vami niečo v neporiadku. Niekedy to až človeka núti uveriť tomu a skúsiť poslúchnuť rady druhých, ktorí to ale majú úplne inak a väčšinou sa to, že sme zišli z vlastnej cesty na cestu niekoho iného, rýchlo prejaví, často aj chorobou.

Alebo sa u človeka vytvorí fóbia práve z dôvodu, že sa nechce vystaviť tej situácii, kde si on poradil (napríklad ja krikom po uštipnutí včelou, ktorý mi pomohol zvládnuť bolesť a dať ju von z tela), ale bol za svoju reakciu, ktorá mu pomohla, zahanbený. Preto sa k miernemu strachu z bolesti pridá ešte podvedomý strach zo zahanbenia. A často už ani po zvedomení sa ho nedá zbaviť.

U mňa sa HS prejavuje napríklad tým, že potrebujem veľmi veľa spánku, asi 10 – 12 hodín denne. Keď sa raz vyspím o 3 hodiny menej, som týždeň v prdeli, unavená, nevládzem sa ani pohnúť, smutná, zúfalá, uplakaná, zúrivá, niekedy ma bolí hlava, som zlá k sebe. Sčasti je to spôsobené aj zdravotným stavom, dávam sa do poriadku po 3 pôrodoch, pracujem na tom, aby sa mi to zlepšilo, ale sčasti som to tak mala vždy a nemá zmysel byť k tomu v odpore, chcieť to zmeniť, opraviť, vyriešiť. Len prijať a riadiť sa tým.

To spanie sa mi trochu zlepšilo, viem vstať skôr, spať o trošku menej, dospať sa potom. Ale niekedy mám ochranný obal úplne zničený a týždeň mi trvá dospať sa a obnoviť si ho.

Vlastne to človeka vedie k tomu, aby sa o seba dobre staral. Veď dostatok spánku je dôležitý pre každého, tak niekoho proste telo na to upozorňuje dôraznejšie a nie je kvôli tomu „pokazený“.

Keď chcem zmeniť niečo vo svojom životnom štýle, je pre mňa veľmi dôležité vychádzať z bodu prijatia a lásky k sebe a snahe postarať sa o seba ešte lepšie a nie z bodu odporu, že teraz je to v neporiadku a snahy niečo zmeniť. Ak idem z druhého bodu, ochoriem.

Som citlivá aj na hlad, to sa mi teraz trochu zlepšilo, ale keď veľmi vyhladnem, je mi zle. Som aj ľakavá. Neznesiem niektoré vyšetrenia, napríklad gastro sondu, keď som na tom bola, skoro som sa zadusila, tak ma poslali na psychiatriu, ale veď na tom nie je nič psycho, proste moje telo to neprijalo.

Bojím sa veľmi aj zubára, mám neuveriteľné procesy, keď tam idem, niekedy aj odpadávam.

Bojím sa zásahu, ktorý mi robí niekto druhý. Keď si to robím sama (napríklad v 15 som si prepichla 4 dierky do uší sama ihlou na šitie), nebojím sa a znesiem aj bolesť, ale keď to nemám v rukách, to nedávam.

Pre toto som sa aj oprávnene bála rodiť v pôrodnici. Odniesla som si odtiaľ ťažké poranenia na tele aj na duši, ktoré sa dodnes ozývajú a spracovávam si ich, už je to 10 rokov.

K fyzickým znakom hypersenzitívnosti ešte: musím dbať na stravu, vyhýbať sa klíme, lebo z nej vždy ochoriem (edit – to sa mi už zlepšilo), kvôli krížom a chladu nechcem spať v stane, musím byť maximálne láskavá k svojmu telu, napĺňať jeho potreby ihneď, po kúpaní v studenšej vode sa musím sauniť alebo moxovať, bojím sa hmyzu, ktorý štípe (ale niekedy, keď som uzemnená a v pohode, tak mi nevadí, napríklad nad bazénom máme osy a niekedy to normálne beriem tak, že ony tu s nami bývajú a navzájom sa rešpektujeme a vtedy ma nepoštípu), musím mať pohodlné oblečenie a topánky, neznesiem žiadne šperky ani bižutériu, umývam si vlasy len vodou, neznesiem účes, ktorý je nepohodlný, potrebujem teplú sprchu a pohodlnú posteľ, bavlnené obliečky, nesmú škrabať.

Ale napríklad dobre znášam teplo, mám rada slniečko, len si chránim hlavu, nepoužívam ani opaľovacie krémy, lebo viem odhadnúť, koľko slnka mi robí dobre. Kľudne idem von aj v daždi, ak viem, že sa potom budem môcť rýchlo prezliecť, alebo ak si dám pršiplášť, otepľováky a pod. Až tak mi nevadia ani komáre, beriem to tak, že je to príroda. Vždy ma poštípu na akupunktúrne body. Nevadí mi ani byť v rôznych divokých prostrediach, pokiaľ tam nemusím spať.

Niekedy moje telo reaguje aj po niektorých tancoch a cvičeniach, niečo sa mi vyplaví a rozplačem sa. Už ani moc nechodievam na také skupinové, pokiaľ neviem, že to tam je vítané a vedia s tým pracovať (minimálne to prijať a nechcieť ma upratať).

Takto sa HS prejavuje fyzicky, okrem toho má aj rôzne psychické prejavy, ako napríklad silná vnímavosť k pocitom iných, empatia, človek je citlivý na cudzie energie, na prostredie, kde je veľa ľudí a ruchu, necíti sa príjemne napríklad v obchoďáku, trpí so zvieratami, ktoré trpia, je mu smutno z nešťastia na Zemi, všetko hlboko preciťuje (a ak sa neohraničí, môže mu z toho aj prepnúť). Prežíva aj silné emócie, ja napríklad často plačem, niekedy aj každý deň, cítim sa vtedy viac spojená so sebou.

HS rozhodne nie je len na škodu, má aj výhody – vnímavosť, cit pre krásnu hudbu, umenie, prostredie, tvorivosť, človek je ľahko prístupný inšpirácii, má dobré nápady.

U mňa je to tak, že som dosť odlišná od iných, čo sa mnohým páči, ale mnohým to aj vadí, zrkadlím im rôzne tiene. Býva zo mňa galiba a konflikty. Väčšinou vycítim, že niekomu na mne niečo vadí, aj keď to nepovie. Ak si s tým nevie poradiť, je lepšie, aby mi to povedal, lebo ja to cítim a potom sa zožieram (od toho sa učím upúšťať). Niekedy si aj nevšimnem, že niekomu niečo vadí a vtedy tiež potrebujem, aby mi to povedal. Proste nemám rada naťahané nite, mám rada komunikáciu na rovinu.

Ak si s tým ten človek poradí, väčšinou to aj vtedy vycítim, často aj presne viem, o čo išlo, ale cítim, že druhý si s tým už poradil a je to ok. Ja som okrem toho taká, že chcem, aby ma všetci mali radi. To nechcite, to je hrozná kombinácia. Niekedy sa dokonca pristihnem, že svojimi jemnými tykadlami naciťujem, aké má druhý človek odo mňa očakávania a tie plním. Ale toto už nechcem robiť, pokiaľ to nebude v súlade so mnou.

Aby som prežila, musím byť sebec! Raz na jedných ženských kruhoch sme robili cvičenie, kde sme si na seba mali nalepiť nálepku, ako by sme nechceli byť označení. Ja som si dala BOHAPUSTÝ EGOISTA. A to bola taká úľava! Úplne som ožila, že konečne smiem, nemusím to skrývať, smiem byť v tom videná. Nakoniec mi žienky povedali, že vo mne vidia aj obetavú ženu. Veď som aj to, ale musím si postrážiť svoje hranice.

Čo pomáha prežiť a žiť kvalitný život s HS? Uzemňovať sa, vyberať si, kam dám svoju pozornosť a energiu, dopriať si dostatok spánku, oddychu, radosti, lásky, zábavy, zdravého jedla, čas pre seba. Vydymovanie, kúpele v soli, vizualizácia ochranného vajca okolo seba. Počúvať seba, riadiť sa sebou. Pomáhať druhým až vtedy, keď mám z čoho dávať. Reagovať aj na najjemnejšie signály tela hneď.

Toto je užitočná schopnosť v tehotenstve a obzvlášť pri pôrode, aj po pôrode, aby sme sa správne postarali o seba aj o bábätko. Preto rada sprevádzam tehuľky a mamičky. Preto som aj musela rodiť doma a iba s manželom. Nezniesla by som žiadnu inú osobu, nemala by som takú dôveru. Muselo by tam byť absolútne prijatie akéhokoľvek môjho pocitu, prejavu, potreby, bez čudovania, pohoršovania sa, komentovania, radenia a pod. To sa týka fyzických aj psychických prejavov.

Uvediem príklad: bála som sa tlačenia, keďže pri predošlom pôrode bolelo. Plakala som, že sa strašne bojím. Môj muž povedal: „Je to v poriadku,“ a objal ma. Vôbec nehovoril, ani si nemyslel nič ako „Poďme radšej do nemocnice, keď sa bojíš“ alebo „Neboj sa, dáme to“. Dal mi absolútne prijatie. Ktoré mi následne pomohlo odhodlať sa. Taká jednoduchá vec a tak málo ľudí to dokáže.

Viete si predstaviť, aké hrôzostrašné musí byť pre takúto ženu rodiť v slovenskej pôrodnici? Ktorá cíti, už len keby niekomu vadili napríklad zvukové prejavy pri pôrode?

Kde sa k vám správajú s nerešpektom, ponižujúco, nútia vám vyšetrenia a zásahy, ktoré bolia, sú zbytočné a škodlivé, ponižujúce a vy ich vôbec nepotrebujete, lebo vnímate svoje telo? Keď vás priviažu, nechajú 4 hodiny na chrbte (v polohe, kde sa bábätku nedarí dobre a neodporúča sa ženám v poslednom trimestri), dajú umelý oxytocín, šijú bez riadneho umŕtvenia a ešte povedia „čo škriekate, to vás nemôže bolieť?!“ A vytláčajú dieťa z brucha, čo je zakázaná praktika, až je celé fialové?

Som rada, že pri ďalších pôrodoch som si ustála, že rodím doma a svedomito sa na to pripravila.

HS má aj rôzne iné prejavy, u mňa napríklad, že musím spať sama. Ak spia pri mne deti alebo muž, uniká zo mňa energia smerom k nim. Prvýkrát v živote mám vlastnú izbu a veľmi si to pochvaľujem. A aj v knihe som sa dočítala, že HS niekedy potrebujú s partnerom mať oddelené izby alebo dokonca zvlášť byty. Tak som rada, že nie som divná.

Moja silná vnímavosť mi pomáha pri práci s tehotnými, kde sa viem na ne nacítiť, čo potrebujú, takisto aj pri konzultáciách, ktoré robím, človek mi rozpráva a ja si ho navnímavam. Vidím pod povrch, vyťahujem tiene na svetlo. Veľa ľudí sa so mnou radí o vzťahoch. Pomáha mi aj vnímanie mojej cykličnosti, ktorú (ako všetko) vnímam tiež veľmi silno.

Už nechodím ani na masáže a procedúry k ľuďom, ktorých nepoznám, lebo mi dlhšie trvá nadobudnúť adekvátny pocit bezpečia, ak ho nemám, tak sa neuvoľním a striehnem.

Aj v detstve som často plakávala, niekedy v letných táboroch aj celé noci a nevedeli ma utíšiť.

Je to cesta, ale po 11 rokoch intenzívnej práce na sebe môžem povedať, že už viem so sebou pracovať a preto aj rada sprevádzam iných.

Ak ste sa v mojom zdieľaní našli a potrebovali by ste sa naučiť žiť s takýmito darmi, rešpektovať svoje hranice, hospodáriť so svojou energiou, alebo máte takéto detičky a chcete vedieť, ako na ne, ozvite sa mi, rada vás budem sprevádzať na individuálnom sedení. Osobne, online alebo listom.

Takisto je možné zakúpiť si záznamy z webinárov 3 základné zručnosti vysoko citlivých ľudí a Hypersenzitívni rodičia hypersenzitívnych detí.

Evka